Počas štrnástich rokov sa už tradične v predvianočnom období stretávajú v Bratislave deti z rôznych kútov Slovenska, aby si prebrali ocenenie za svoje dobré skutky. Projekt Detský čin roka sa obracia na deti, aby svojimi dobrými činmi urobili náš svet krajší a lepší.

Dobro je malý zázrak, ktorý dokáže zmeniť zvyčajné i nezvyčajné situácie v živote na niečo nezabudnuteľné. Dobré skutky detí takými zázrakmi sú. Deti svojím konaním vnášajú do života iných radosť i silu nevzdávať sa a zvládať všetko, čo nás postretne. V plnej miere to potvrdil aj Detský čin roka 2014.

36 nominovaných príbehov

Výberová komisia a Občianske združenie Detský čin roka vybrali z 6 191 skutkov detí i kolektívov 35 nominácii v siedmych kategóriách.

Do tohtoročných nominácií bola zaradená aj Mimoriadna nominácia venovaná príbehu utýraného dievčatka Lucky .

Detská porota

Na jeseň deti a pedagógovia čítali nominované skutky na hodinách etickej výchovy, slovenského jazyka či v školskom klube a cez reálne príbehy iných detí sa učili ako pomáhať ľuďom i prírode. Zároveň mohli dať hlas tomu skutku, ktorý v danej kategórii považovali za najcennejší.

127 733 hlasov detí z 819 slovenských škôl tak rozhodlo, ktoré skutky získali ocenenie v jednotlivých kategóriách.

Online Anketa pre verejnosť v spolupráci s darcovským portálom

ĽudiaĽuďom.sk

Anketa pre verejnosť bola pripravená predovšetkým pre dospelých, ktorí touto formou mohli prispieť na projekt, podporiť dobro a hlavne sa inšpirovať dobrými skutkami detí.

Spolu 31.385 hlasov rozhodlo, ktorý skutok za všetky kategórie získa ocenenie Cena ĽudiaĽuďom.sk.

OCENENIA DETSKÝ ČIN ROKA 2014

MIMORIADNE OCENENIE

Patrícia Kupková

ZŠ Arpáda Felcána, Hlohovec

Za iniciovanie pomníka pre týrané deti

Nasledovný príbeh je mimoriadne silný. Nedal sa zaradiť do nijakej z kategórií, ale je to príbeh o ktorom treba hovoriť. Je to príbeh malej Paťky z Hlohovca, žiačky druhej triedy, ktorá spustila neuveriteľnú lavínu citov a ľudskosti, v prípade na smrť utýraného malého dievčatka Lucky z Bratislavy. Vďaka Paťke a jej detskému srdiečku mala Lucka vystrojený dôstojný pohreb, ktorý Lucke pripravili dobrí ľudia z celého Slovenska a na hrobčeku dieťaťa vyrástlo medené srdce ako pomník pre všetky týrané deti.

„V televízii pracujem už niekoľko rokov. Za ten čas som zažil všelijaké reportáže. Sú také, ktoré zmenia niečo vo vašom okolí a sú také, ktoré zmenia vás. V ten deň, keď prišla tá správa som si ešte nemyslel, že toto bude príbeh, ktorý zmení mňa a osloví tak veľa ľudí.

Neviem ako to napísať tak, aby vás to nevystrašilo, ale asi pravda bude najjednoduchšia – v istom byte našli mŕtve dievčatko. Išlo o malú Lucku, ktorú utýrali jej mama a náhradný otec. A keď zistili, že Lucka po bitke, ktorú dostala, zomrela, tak ju jednoducho skryli v jednej z izieb a tvárili sa, že sa nič nestalo. Prišlo sa na to až o tri roky.

Luckin prípad sa však nájdením jej telíčka neskončil. Jednoducho povedané, nikto o ňu nejavil záujem. Nikto ju nechcel pochovať.

A potom som do redakcie dostal telefonát od úplne neznámeho pána. Povedal mi, že spolu so svojou malou dcérkou Paťkou videli reportáž o tom, že Lucku nechce nikto z rodiny pochovať, že sa s ňou nemá kto ani rozlúčiť, a že sa jeho dcérka na neho pozrela a opýtala: „Ocko, to naozaj? Veď to je hrozne smutné.“ A tak som jej povedal, že ju pochováme my. Paťka ešte chvíľu rozmýšľala a povedala: „Ocko, prosím ťa, postavme jej pomníček, ktorý bude navždy pripomínať, čo sa jej stalo a bude aj takým symbolickým pomníkom pre všetky týrané deti.“

Bolo to pre mňa neuveriteľne silné. Malé dievčatko, ktoré o smrti a ľudskej zlobe ešte nemusí vedieť nič, to vystihlo presne. Treba urobiť všetko pre to, aby sa na Lucku len tak nezabudlo a zároveň, aby ona možno takto pomohla iným týraným deťom. V jej okolí sa nenašiel nikto, kto by upozornil napríklad políciu, že jej ubližujú. Možno sa vďaka jej hroznému osudu budeme teraz viac zaoberať tým, čo sa deje v našom okolí a možno aj pomôžeme niekomu, kto to bude potrebovať.

To, že to malé dievčatko chcelo a vďaka svojmu otcovi aj urobilo pre Lucku to najviac čo sa ešte dalo, je pre mňa úžasná odmena za to, že občas musíme robiť aj takéto reportáže. Smutné, bolestné a beznádejné. A potom zrazu vďaka nim nájdeme niekoho, kto verí v dobro, vie ho dávať ďalej a chce urobiť niečo pre toho druhého. To je v tomto svete už veľmi zriedkavé. A práve pre to chcem nominovať Paťku Kupkovú na Detský čin roka. Za to, že jej dobré srdiečko dosiahlo to, na čom vôbec nezáležalo jej blízkym – že Luckina dušička už má  pokoj.

Napisal: Mgr. Rastislav Striško

KATEGÓRIA ZÁCHRANA ŽIVOTA

Tamarka Glovaťáková,

ZŠ s MŠ Oravská Polhora 481

Za prekonanie strachu a zavolanie pomoci k mame

„Tamarka je malé 6-ročné dievčatko. Jej čin je obdivuhodný pre nás všetkých, aj preto, že Tamarka je plná strachu z tmy a samoty v izbe. Ako každé malé dieťa, aj ona išla bezstarostne spať a mala to byť pokojná noc. Mamička Tamarky prekonávala chrípku a mala teploty. Uprostred noci sa Tamarka zobudila na nepríjemné chrčanie svojej mamičky. Volala na ňu, ale mamička sa neozývala. Zakryla si uši, ale chrčanie bolo také silné, že sa nedalo spať. Postavila sa z postele a prišla k matke, ktorú budila, volala, šteklila po nohách. Chcela jej otvoriť oči, ale márne. Plakala a zobudila aj svoju dvojročnú sestričku. Keď sa nedala mamička zobudiť, zobrala sestru z postieľky a šla hľadať pomoc k susedom. Ale nezabudla preložiť ani kľúče vo dverách, aby sa nezabuchli. Aj keď bola všade tma a ticho, nemyslela na svoj strach a vyšla z bytu. Zazvonila susedom a s prosíkom hovorila, že nemôže zobudiť svoju mamičku. Bolo to veľké šťastie, že sa Tamarka takto múdro rozhodla, pretože susedia volali RZP a matku odviezli do nemocnice. Pri príchode RZP už bola Tamarka spokojná a vyrovnaná, pretože vedela, že sú tam ľudia, ktorí jej matke pomôžu. Ochotne komunikovala, vedela kde sú doklady a aké lieky matka asi užila. Jej konanie je pre nás obdivuhodné, pretože vo svojom veku zvládla všetky podstatné veci, ktoré niekedy aj dospelý človek v takýchto situáciách nezvláda.”

Napisala Vanesa Chudjáková

KATEGÓRIA POMOC V RODINE

Annamária Mihálová

ZŠ Školská 9, Tlmače

Za dlhodobú starostlivosť o svoju zdravotne postihnutú tetu

„Mám tetu, ktorá sa narodila s mozgovou obrnou, má dvadsaťštyri rokov, nevie chodiť, vie sa však pohybovať po štvornožky, vie rozprávať a vnímať okolie. Ja mám jedenásť rokov, žijem so starými rodičmi a s mojimi dvoma mladšími nevlastnými súrodencami. Mama pracuje v zahraničí. Doma sme teda my tri deti, starká, starký, devätnásťročná teta Julka a Gabika, o ktorej som písala na začiatku. Otca nepoznám. O Gabiku sa starám väčšinou ja, pretože starká chodí do práce a starký má na starosti všetko ostatné. Gabika je ako naše slniečko. Je milá, stále sa usmieva. Často však máva rôzne záchvaty a vtedy je veľmi dôležité, aby pri nej niekto bol. Raz, keď mala jeden z tých záchvatov, nevedela sa nadýchnuť, rýchlo so zavolala 112. Záchranka ju zobrala do nemocnice. Každý deň som ju navštevovala. Treba sa o ňu starať ako o malé dieťa. Aj ja mám svoje zdravotné problémy s chrbticou a reumou, ale to si nevšímam. Gabika ma potrebuje. Občas sa aj pohádame, ale bez nej si neviem život predstaviť. Veľmi ju ľúbim, je to krásny pocit. Keď príde starká z roboty, idú so starkým do záhradky a ja som s Gabikou.Tento svoj príbeh som raz rozprávala na náboženstve, spolužiaci si začali z Gabiky robiť žarty. Bolo mi to ľúto, ale aj som sa nahnevala a povedala im, ako by bolo vám, keby ste boli ako ona? Každého človeka treba mať rád takého, aký je. Ak mu budete pomáhať, vráti sa vám to v podobe jeho spokojnosti a dobrého pocitu, že ste tam, kde vás potrebujú.Vážim si svojich starkých a o Gabiku sa budem naďalej starať ako budem vedieť.”

KATEGÓRIA POMOC ROVESNÍKOM

Martin Pollák

ZŠ Pugačevova 1381/7, Humenné

Za obetavú pomoc kamarátovi na invalidnom vozíku

„Martin Pollák, žiak VIII.B, ktorému som triednou učiteľkou, je chalan s veľmi dobrým charakterom a obrovským srdcom. Maťko, síce patrí do chasy násťročných roztopašníkov, ktorí pokrikujú za dievčatami a zakášajú pohľadmi po pekných “babách”, ibaže on nosí v hrudi to, čo možno ostatným chýba, alebo to nechcú prejaviť, aby nestratili “ kredit pubertiaka” – šľachetné srdce! O tom, že Maťko je Miškov dobrý kamarát som vedela už dávnejšie, keď som tú triedu prevzala. Miška už od narodenia neposlúchajú nôžky a je odkázaný na invalidný vozíček, predtým mu spolužiaci pomáhali, ale keď sa z nich stali siedmaci, akosi sa povytrácali. Maťko však zostal po Miškovom boku ako jeho verný kamarát doteraz. Stačí ak Miško zavolá: “Maťooo!” a Maťko nech by robil čokoľvek, ohlási sa slovami : “ Počkaj, Miško, hneď som pri tebe…” Rýchlo si splní svoje povinnosti a už trieli k Miškovi, aby mu zodvihol ceruzku, vybral z tašky zošit, podal mu desiatu… Nikdy som ho nepočula povedať nie. Preňho Miško vždy bol a zostal na prvom mieste. Netvrdila by som to, ak by som sa o tom nepresvedčila aspoň miliónkrát. Napríklad jedného dňa sa  žiaci z Miškovej triedy vracali z učebne späť do svojej triedy, ktorá je o poschodie nižšie. Nad schodišťom zostal iba Miško na svojom vozíčku a bol sám. Čakal na niekoho, kto ho znesie po schodoch. Deviataci, ktorí postávali na chodbe pochopili, že je potrebné Miškovi pomôcť a tak dvaja z nich sa  na to podujali. Zdvihli invalidný vozíček a chceli Miška zniesť dolu. Miško bol celý bez seba, pretože ho prenášali chlapci, ktorých nepoznal. Ale trvalo to iba chvíľku. Keď Maťko videl, čo sa okolo Miška deje, hodil na zem všetko, čo mal v rukách a skočil pred Miška. Rozopäl svoje “ochranné krídla” -svoje dve rúčky, čím mu dával najavo, že ho chráni, aby sa nebál, že chlapci mu neublížia. V súčasnosti má Miško asistentku, ale Maťko sa s ním neprestal kamarátiť. Maťko však svoju potrebu pomáhať iným kompenzuje tým, že obetavo stojí po boku svojej spolužiačky Viktórie, vzdelávanej podľa špecifického vzdelávacieho programu, ktorá cíti v ňom istotu a oporu.”

Napísala Mgr. Viera Megelová, pedagóg

KATEGÓRIA POMOC ĽUĎOM

Filip Bálint

ZŠ SNP 5, Šurany

Za duchaprítomný zásah pri hasení horiaceho auta

„Filip Bálint je žiakom 6. A. Jeho dobrý skutok sa stal v marci tohoto roka. V ten týždeň bol Filip doma, pretože bol chorý. Keď si v to ráno pripravil raňajky a odišiel do obývačky raňajkovať, počul z ulice krik. Pozrel sa cez okno a vonku uvidel auto, na ktorom vznikol požiar. Na chvíľu si myslel, že tam nikto nie je, ale po chvíľke uvidel susedov, ako nesú vedrá s vodou. Keďže horiace auto stálo bližšie k domu, kde Filip býval, neváhal, vybehol von, zobral hadicu, vytiahol ju pred dom na ulicu, čím značne urýchlil uhasenie požiaru. Aj vďaka Filipovej odvahe a ochote pomôcť sa nikomu nič nestalo, požiar bol včas uhasený a auto neexplodovalo. Tešíme sa, že aj na našej škole máme žiaka, ktorý sa v danej situácii zachoval odvážne, ochotne a rýchlo poskytol pomoc neznámemu človeku, ktorému sa stala táto nehoda.“

Napísal Jozef Hlavatý, pedagóg

KATEGÓRIA POMOC PRÍRODE

Jessica Prečuchová

ZŠ s MŠ Pionierska 2, Brezno

Za inšpirovanie iných k ochrane prírody

„Jessica Prečuchová býva v obci Mýto pod Ďumbierom, kde má naše občianske združenie sídlo. O jej “voľnočasovej“ aktivite sme sa dozvedeli náhodou. Jessica v tichosti, bez toho, aby niekto o tom vedel, s partiou svojich kamarátov, pomáha našej prírode. Pomáha bez nároku na odmenu, bez nároku na pochvalu. Svoj voľný čas, okrem iného, venuje čisteniu prírody, zbieraniu odpadkov z okolia chodníkov a ciest. Neporiadok si “nevšimol“ žiaden dospelý, ale títo mladí ľudia áno, a rozhodli sa s tým niečo spraviť. Na vlastnú zodpovednosť, bez toho, aby im dal k tomu niekto príkaz, či podnet. To, že ich vzťah k prírode je ozajstný, svedčia aj drevené tabuľky s citátmi a myšlienkami o prírode, ktoré do dreva vypaľujú a umiestňujú do lesa, ku chodníkom a cestičkám. Okrem týchto aktivít Jessica pomáha aj občianskemu združeniu Tuláčik v Brezne, ktoré rieši problematiku túlavých psov, hľadá im nové domovy, či sa zaoberá osvetou.

Jessicu sme poprosili, aby nám o svojej aktivite prezradila viac,. „Túto myšlienku som už dostala dávno, no len teraz sa mi ju konečne podarilo uskutočniť. Začala som vyrábať a pribíjať drevené tabuľky proti znečisťovaniu po prírode našej dediny. Bývam tu už 6. rok. Veľmi ma trápilo, keď som všade videla pohádzané odpadky. Tak som raz so susedom začala zbierať smeti. Nazbierali sme plné vrece a to sme prešli len malý úsek. Odvtedy vždy, keď idem so psom, donesiem z lúk ďalšie a ďalšie smeti. Zbierame aj s kamarátkami… Nazbierali sme 24 vriec. Stále však dookola pribúdali nejaké smeti, tak som si povedala, že upozorním ľudí a spravím tabuľky. Myslím, že do prírody sa nehodia kadejaké plechové tabule. Tak som vymyslela, že ich vyrobím z dreva, s rôznymi nápismi a citátmi. Ako napríklad: “Najväčším dobrom je žiť podľa prírody“ alebo jednoducho: “Neznečisťuj, chráň!“. Myslím, že ľudia, ktorí toto robia, by sa mali nad sebou zamyslieť a uvedomiť si, že prírodu si má človek vážiť, pretože ona bez nás vždy bude, ale my bez nej nie!“

Napísali zástupcovia Občianského združenia Ďumbierik

KATEGÓRIA DOBRÝ NÁPAD

Kolektív žiakov

ZŠ Strážnická 26, Ľubotice

Za zorganizovanie zbierky trvanlivých potravín pre ľudí v núdzi

„Detský čin, ktorý Vám chcem opísať, sa týka osamelých mamičiek, detí z rozvrátených rodín, žien, ktoré pre chorobu nepracujú, ľudí bez domova, detí, ktoré trpia nedostatkom jedla, sú v núdzi a potrebujú materiálnu pomoc. Uvažovali sme a hľadali možnosti, ako uľahčiť trápenie týchto ľudí v našom okolí. Prišli sme s nápadom zorganizovať charitatívnu zbierku trvanlivých potravín pre rodiny v núdzi. Do rozhlasového okienka sme pozvali pána Tonka, ktorý vyrozprával našim žiakom svoj životný príbeh bezdomovca žijúceho na ulici a človeka závislého od alkoholu. Začal nový život a už niekoľko rokov abstinuje. Rozhodli sme sa ponúknuť pomoc aj jeho rodine. Milo nás prekvapilo, koľko našich žiakov sa zapojilo do zbierky. Behom týždňa deti priniesli nie jednu vec, ale plné tašky pudingov, múky, cestovín, cukru, mlieka, oleja… Vyzbierali sme spolu 502 kusov potravín. Oslovili sme Farnosť Krista Kráľa v Prešove, ktorá pomáha sociálne slabším rodinám. Darovali sme im polovicu vyzbieraných potravín. Uvažovali sme ďalej, komu pomôcť, lebo potravín bolo ešte dosť. Napadlo nás, ponúknuť pomoc rodinám v núdzi priamo z našej obce, ktoré sa tomu potešili a neodmietli nás. Boli radi, že sa im na čas zaplnili poloprázdne police v kuchyni, ako nám neskôr napísala jedna mamička. Nezabudli sme ani na pána Tonka, ktorý prijal darované potraviny s úsmevom a ďakovaním. Naši žiaci ukázali, že majú dobré a veľké srdiečka, robí im radosť pomáhať druhým, všímajú si ich starosti a svojím konaním môžu byť inšpiráciou pre mnohých dospelých.”

Napísala Mgr. Milena Mikitová, pedagóg

CENA SAŠKY FISCHEROVEJ-MALÝ VEĽKÝ ČIN

Kolektív žiakov

ZŠ Hattalova 2151, Dolný Kubín

Za pomoc spolužiakovi a spoločné uvedomenie si hodnoty priateľstva

„Vybrali sme sa s deťmi našej školy autobusom do Viedne na poznávací zájazd. Hneď po príchode sa mi jeden žiak Jakub priznal, že stratil 20 eur. Bolo mi ho ľúto – deti a aj on sa tešili hlavne na nákupy – každé z nich si chcelo niečo kúpiť či potešiť svojich blízkych malou pozornosťou. Jakub bol smutný, nemal sa už na čo tešiť. Dostala som nápad, že urobím pre neho zbierku… Vysvetlila som deťom, o čo ide. Snažila som sa im povedať, že ich to nebude stáť takmer nič, navyše urobia dobrý skutok, a on bude šťastný a nevráti sa domov plný sklamania. Začala som ako prvá, vhodila som euro do kapucne od mikiny. Deti z mojej 15 člennej skupiny sa postupne pridávali. Bolo vidieť, že im nie je ľahostajný osud spolužiaka. Keďže sumu som vopred neurčila, deti dávali peniaze podľa vlastného uváženia. Našiel sa aj jednotlivec, ktorý nechcel prispieť. Nútiť som ho, samozrejme, nemohla, len som podotkla: „ Je to na tebe, či pomôžeš!“ Po spočítaní sme zistili, že máme iba 10 eur. Preto som vyzvala deti z ďalších 2 skupín, či sa nepridajú. Bez váhania siahali do peňaženiek. Okolo mňa stálo 45 detí , posúvali si drobné a vhadzovali ich do kapucne s tým, že nahlas počítali, aby vedeli, koľko ich ešte treba. Jakubovi po celú dobu tiekli od dojatia slzy po lícach, dookola všetkým ďakoval. Prišiel autobus a my sme nastúpili s tým, že mu peniaze odovzdáme v autobuse. Keď Jakub prišiel k svojmu sedadlu, skríkol: „Mám ich, našiel som ich, vypadli mi na sedadlo!“ Ozvalo sa nadšenie, výkriky radosti. No čo s vyzbieranými peniazmi? Deti samé rozhodli, že ich radšej chcú späť. Začala som deťom vracať drobné mince. Bola som zvedavá, keďže som netušila, kto koľko do kapucne vhodil, či nebudú deti klamať, či si odo mňa nevypýtajú sumu vyššiu, akú tam naozaj vhodili. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že deti sú poctivé a pýtali si späť len toľko, koľko prispeli. Peniaze nakoniec nikomu nechýbali. Bola som na deti pyšná. Musela som im to povedať: „Deti, myslím si, že môžete byť na seba hrdí. Som rada, že nemyslíte iba na seba, že ste ukázali nielen Jakubovi, ale aj nám učiteľom a ostatným, čo znamená slovo „priateľ“. Deti začali tlieskať. Myslím, že táto chvíľa bola taká silná, že sa dotkla nielen nás – 3 učiteliek, ale každého z detí. Dokonca aj tých, ktorí peniažky do kapucne tajne nevhodili. Našťastie ich bolo málo. Myslím, že týmto ” malým gestom” deti ukázali veľkosť svojej duše a otvorili svoje srdce….Veľké veci sa totiž skladajú z maličkostí…”

Napísala Mgr. Daniela Čevená, pedagóg

Cena ĽudiaĽuďom

Antónia Barnová

ZŠ Kúpeľná 2, Prešov

Za dlhodobú starostlivosť o opustených psíkov v útulku

„Mám 15-ročnú dcéru. Volá sa Antónia Barnová, je žiačkou IX.A. Už viac ako tri roky sa stará ako dobrovoľníčka o opustených psíkov v karanténnej stanici v Prešove. Chodí ich venčiť, upratuje im, hľadá im dočasnú starostlivosť, zúčastňuje sa akcií na propagáciu občianskeho združenia, ktoré sa stará o opustených psíkov a hľadá im domov. Mohla by byť s kamarátkami alebo sedieť doma pri počítači, tak ako to robí veľa detí, ona však všetok svoj voľný čas venuje psíkom. V karanténnej stanici je šesť dní v týždni. Psíkovia sú jej miláčikmi už od malička. Cestou z obchodu ich stále kŕmila keksíkmi, tyčinkami. Na našej ulici sa zastavila pri každom psíkovi. Je až neuveriteľné s akou láskou pristupuje k týmto psíkom a mačkám. Donesie ich domov, kúpe ich a behá s nimi po záhrade. Neviete si predstaviť tú radosť v tých malých očkách, keď ju uvidia. Skáču od radosti, chcú k nej na ruky a keby mohli, tak ju oblizujú od hlavy až po päty. V čase voľných dní a cez sviatky, keď už nie je v karanténe, berie si psíkov od kamarátky domov, aby mohla byť s nimi. Roznáša letáky, aby si ľudia mohli adoptovať psíkov, alebo ich zobrať do dočasnej starostlivosti. Okrem toho, že sa stará o opustených psíkov a venuje im neskutočne veľa lásky, je aj vynikajúcou žiačkou.”

List napísala Anna Barnová, matka